Tuesday, 23 June 2009

Mokro v Suchej nad Parnou




Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou alebo to nazvyme nevyhnutným vyústením tréningového procesu. Členovia Socka teamu sa neustálym progresívnym spoznávaním svojich možností snažia za každých okolností zaznamenávať progres. A tak slovo dalo slovo, triklub časť tréningových podmienok, kostol imigácky cestný špeciál značky shimano, Filip cyklistické gate, Janči nosiče na bicykel, socky neuveriteľných 8 euro za štartovné a išli robiť dobré meno Socka teamu na legendárny triatlonový pretek v Suchej nad parnou. Počasie zamračené, vietor pozvoľne fúkajúci, jemne nadvihujúci minisukne rozdovádených fanúšičiek na štarte = ideálne počasie na podávanie extrémnych výkonov.

Sračky zostali pre zmenu doma, takže z očakávaného preteku s účasťou aspoň niekoľko stoviek nadšených triatlonistov, sa zmenil na trošku komornejší pretek. Roje fanúšičiek zistili, že minisukne nechali doma a tak sa po ne museli vrátiť. Nanešťastie kvôli rozkopávkam v trnavskom kraji a neaktuálnemu GPS systému nadabovanom hlasom príjemnej tety nenašli cestu späť. Ale no čo si budeme hovoriť. Náš prvý pretek sa nezanedbateľné blížil, útroby nám od očakávania tak jemne krúcilo.

Prvá disciplína triatlonu čili plávanie: musím spomenúť nespravodlivosť s dodatočným povolením neoprénov vzhľadom na to, že Socka team nechal celu kolekciu roku 2012 v skrini doma, čo sa negatívne podpísalo pod jeho výkonom. Ale čo si budeme nahovárať, plávanie je naša slabá disciplína. Nie a nie sa trafiť do tej správnej hustoty vody a teda správnej koordinácie tela a pohybu svalov, ktoré by mali na jednej strane držať človeka nad hladinou a na druhej ho posúvať smerom dopredu. Ono telo člena Socka temau je väčšinou zvyknuté byť ponorené v ľahších tekutinách ako je napríklad alkohol, a tak pokiaľ je ponorené vo vode, nepáči sa mu to. Treba pripomenúť, že kým pri obvyklom stave tekutiny pôsobia z vnútra von, túto je situácia opačná. No nemusíte vyraďovať jadrové elektrárne ako napríklad Hrnčo, aby ste pochopili, že to znamená z vonku dnu.

Ale prejdime k samotnému preteku. Rybníček vypadal vcelku pekne, rozčerená voda jemne obmývala fit loptové bójky dostatočnej veľkosti, takže aj trošku zrakovo postihnutý ako napríklad ja, sme nemali problém s orientačnými bodmi. Po vyštartovaní sa tí borci, čo ten pretek brali trošku vážne vrhli ako štuky hlavičkami do vody a mohutnými zábermi posúvali svoje telá dopredu. My riadiaci sa príslovím "pomaly možno dokončíš", sme ich nasledovali trošku v spomalenejšom a menej elegantnejšom vydaní. Ono po prvú tretinu sa to ešte tak dalo, potom začali ruky odmietať poslušnosť. Telo si začalo uvedomovať, že je predsa len ťažšie ako voda a hlava preklínať okamihy lenivosti, ktoré spôsobili vynechanie toľkých ranných plaveckých tréningov (vlastne skoro všetkých). Bolo to vari v polke prvého kola, keď som zistil, že vedľa mňa sa zmietajúca postava nie je nikto iný ako Filip a pohľad na jeho pomaličky sa vzďaľujúce nohy ma vyburcoval k strojovému tempu. Popis: kopnutie nôh, zahrabnutie pravou rukou pod seba spoločne s nádychom na ľavú stranu a s degustáciou vody z miestneho rybníčka, následne hrabnutie ľavou... Celé toto utrpenie, oku diváka určite veľmi lahodiace, si predstavujte asi 10 minút. Ok, na najbližší tréning už určite vstanem! Napriek tomu som vyplával asi 5 sekúnd za Filipom, ktoré som stiahol na výbehovom kopčeku. Ako som ho dohnal, tak som ho buchol po zadku. Filip mi to chcel oplatiť, ale očividne nemá v búchaní po mužských zadkov taký cvik ako ja. Pošmykol sa a do cieľa vletel nohami napred. Ej škoda, že nie je fotodokumentácia. Potom prišlo už len vytrvalé vyzeranie Tučiho, ktorému rapídne dostávanie sa do idelálnej postavy antických olympijských atlétov narobilo zhoršenie plaveckých schopností. Už sú preč časy, keď fungoval ako profesionálny plavák. Nesklamal, dôstojne dobojoval a zaradil sa k vážnym favoritom na cenu útechy.

Musím povedať, že ovácie mal asi najväčšie, lebo dorazil náš fanklub B+B+B+C (teda Barbara, Baja, Bety a malý sráč - neznalým, teda skôr znalým pomerov v Socka teame, naozaj sú to tri osoby ženského pohlavia a nie nové pseudonymy Socka Teamu)


Druhá časť: cyklistika 20 kilometrov v podobe zemiakovej časovky -taká zvlnená rovinka (našiel som to na dákom triatlonovom fóre). Nastalo moje prvé zoznámenie sa s cetným špeciálom, ktorý som mal požičaný od časovkárskeho majstra slovenska do 23 rokov. Takže o jeho kvalitách a modernosti sa nedalo polemizovať, o kvalitách jeho jazdca už hej. Prvá časť takého podkovovitého okruhu bola až extrémne náročná. Teplota okolo 15 stupňov, slabý ale vytrvalý protivietor a neustály dážď z toho urobili naozaj extrémny pretek. Zmrznuté stehná sa pod filipovými, možno trošku malými, cyklistickými gaťami hýbali len veľmi neochotne a špeciálna kožená sedanka nasiakla vodou do takej miery, že bola aspoň o pol kila tažšia. Síce som sa skoro vysypal v prvej zákrute na štrku ale bravúrne som to ustál a pokračoval ďalej. Asi na 6tom kilometri ma dobehol Filip (štartoval 30 sekúnd po mne). Ako tak išiel okolo mňa, spokojne sa usmial, povzbudil ma a vyrazil dopredu s očakávaním, že mi na tejto časti naloží aspoň o dve minúty. Ej ale to ešte nepoznal socku, keď sa staví o pivo. Prehodil som na ťažší prevod a so zrakom upretým cez stekajúce kvapky dažďa som krvou podliatymi očami pozeral na jeho chrbát a držal vzdialenosť asi 10 metrov (hákovanie bolo zakázané). Prichádzala otočka v Dolných-Horných Orešanoch, ktorá bola už na dohľad. A tu Filip s úžasom zistil, že aha ho papľuha, on je mi za chrbtom. Vedomie polky cesty za sebou, vietor do chrbta a hádam aj mierny kopec dolu pôsobili ako keď Miro zazrie čiernu kučeravú jebačku. Nohy sa zohriali na prevádzkovú teplotu a začal sa neľútostný súboj medzi mnou a Filipom. 5 krát viedol o 5 násobnú dĺžku bicykla on, 5 krát ja ale na poslednom kopci som vyštartoval štýlom pripomínajúcim Pantániho, počas najväčšej drogovej závislosti, a nedal mu žiadnu šancu. Takže vo výsledku bol môj čas horší o 25 sekúnd.

No náš fanklub BBBC mal jemné technické problémy typu. “ Máte klúče od auta?? Hej šak sú v aute, aby sa nestratili.“ Kvôli tomu bol pôsobením škaredého počasia po ďalšiu časť preteku indisponovaný a teda nevyužitelný.

V tejto časti by som už mohol vyjadriť obdiv k tým borcom, s ktorými máme tú česť behať kilometre po tartanovej dráhe, hrádzi lesných cestičkách a tak podobne. Vidno, že slovo športovec je od slova športovať a nie napríklad od socovať, flákať sa alebo chľastať. Dominancia Triklubu na týchto pretekoch bola očividná. Šaniho úspech predstavovalo už len to, že dorazil po Novarocku (myšlienka, že ide aj Tučko bola vraj veľmi motivačná). Triatlonovo ešte značne neznámy Ondro – kto by poznal niekoľko násobného majstra Slovenska v plávaní, rozbil celé štartové pole na plaveckej časti. Rado mal najlepší čas plávania spolu s bicyklom a celkovo skončil 3. Štupiho vyrovnaný vykon a napokon Jančiho dych vyrážajúci beh si zaslúži vlastný odstavec. Ono Janči by pravdepodobne na súťaži o najkrajší beh príliš neuspel. Jeho jedinečný štýl, s hlavou jemne naklonenou do strany (podľa amerických vedcov môže ísť o nastavenie nozdier proti poryvom vzduchu, čím sa dosahuje lepšie okysličovanie) a s našľapovaním jemne do boku (tu je pravdepodobné využívanie prirodzenej rotácie zeme a následný prenos energií smerom dopredu) spolu s výrazom najväčšieho utrpenia (čisto psychické deptanie súperov), je však mimoriadne efektívny. Priniesol mu úžasné víťazstvo. Gratulujem a je mi cťou kecať blbosti na tvojich tréningoch.

No a Mirkin výkon bol úžasný takisto, akurát trošku nedostatok konkurencie zo strany ostatných pretekárok chýbal na jeho ešte väčšie vygradovanie a podčiarknutie.

Ok dosť bolo ód na Triklub, späť k Socka temu. Na bežeckej časti prišla chvíľa môjho triumfu. Ten, komu nikto neveril, že by mohol poraziť posledné mesiace naplno trénujúceho Filipa, sa vzopäl k obdivuhodnému výkonu a na bežeckej časti mu nasadil 50 sekúnd. Škoda, že sme sa nestavili o tú basu piva.

Ale asi najväčší respect patrí, sorry Janči, Mirka a ostatní, Tučimu. Kto by povedal, že tento náš za počítačom pracujúci člen Socka Teamu s chromým kolenom a s ešte pred dvomi rokmi do neba rastúcim bruchom, ten preborník freestilového padania na schodoch, niekedy dokončí takýto závod. Krásne tretie miesto, dokonca druhé medzi klasifikovanými, si zaslúži uznanie (OK odzadu ale ČO). Azda prehlásenie po odovzdaní ceny úspechu: „Kurva mohol som dostať cenu, keby že sa menej snažím“, hovorí za všetko. Kebyže sa cena udeľuje aj za bežecký úbor, myslím, že jeho boxerky by boli tiež jasným favoritom.

Na záver už len veľké ďakujem Kilovi, Jančimu a všetkým, vďaka ktorým sa nám podarilo tento pretek absolvovať.

Hoj fotky tu snáď niekedy doplním ale nechce sa mi teraz s tým srať.

hasta la vista

2 comments:

filip said...

ty had, na tom biku som fakt nevedel, ze sa drzis za mnou...ale siel si ako dabel. A tuci, gratulujem! len skoda tej ceny za posledne miesto. musime si ale chalani vyskusat aj normalny triatlon niekedy a tam sa mozeme aj stavit o tu basu piva.

Barbaritta said...

Teraz som sa k tomu konecne dostala:)) tesim sa na blog o Dvoroch.. pisaj pisaj